7 divov Kolumbie

…a reč nebude o pamiatkach ani vodopádoch, ale o šialenostiach, vymoženostiach a kultúre, aké na Slovensku neuvidíte.

1. Psohlavci.

Idem si tak na bicykli kúpiť hajzlák do Makra (neverili by ste, aký je tu drahý, ešteže my sme navyknutí po ázijsky), keď tu zrazu zbadám uprostred cyklistického chodníku hromadu psích hláv. Bez kože, bez srsti, bez mozgu, len krvavé lebky. Riadny gore, myslím si, vyhneme sa, náš pes sa nepristaví, je mu všetko jasné. Premýšľam, či psíci skončili u šarhu alebo v empanadach.

2. Cyklofília

Sever Bogoty, kde žijeme, je veľmi dobre pokrytý cyklocestami – často dôjdete jednoduchšie a rýchlejšie na bicykli, než autom, taxíkom, či autobusom. Každú nedeľu a vo sviatok je v celej metropole od rána do druhej poobede Cyclovía – mnohé z hlavných tepien sú uzavrené pre autá a do ulíc sa šťastne vyhrnú cyklisti, korčuliari, deti, psy, prechádzkari a stánkari s predraženým džúsom a chlebíčkami. Autá majú smolu aj v Deň bez áut (Día sin carro), ktorý je zatiaľ nepravidelný, ale starosta Petro ho chce zaviesť každý mesiac – v tento deň môžu jazdiť len autobusy (vrátane školských), taxíky a Transmilenio, takže uviaznuť v zápche vám nehrozí.

3. Bezpečný vidiek

Niektoré oblasti Kolumbie sú aj dnes riadne “video“, ako sa hovorí miestnym slangom. Ja s mojím bledým gringa-ksichtom si dva krát rozmyslím, kam sa vyberiem, lepšie povedané, rozmyslí si môj partner, lebo ja som voľakedy na geografii nedávala pozor a nemám o tomto ani poňatia. Sú tu dediny, ktoré sú plné bývalých paramilicionárov, prípadne oblasti, kde prevládajú sympatie ku guerille – mnoho z týchto ľudí sa však usadilo a upokojilo a aj tú povestnú motorovú pílu upratali do garáže, dúfam, že definitívne. (Motorová píla bol populárny vražedný nástroj paramilicionárov, čo je niečo ako súkromné armádne zložky. Títo “paracos” bojovali o územie a moc a nič pekné to nebolo – nie je.)

Pred Vianocami sme cestovali v okolí mestečka Honda (koloniálna dedina, niekdajšie hlavné mesto, odporúčam na návštevu), ktoré leží na rieke Magdalena. Novonadobudnutí priatelia v bare Tomasa nám odporučili, že nedaľeko (tridsiaty kilometer na výpadovke) je odbočka, kadiaľ sa po prašnej ceste dá dostať do dedinky La Habana, ležiacej na rieke La Miel. Popýtali sme sa viacerých ľudí a každý vravel niečo iné – niektorí, že to je nebezpečná zóna, iní, že už je tam pokoj a dá sa ísť. Zbalili sme našu hamaku, konzervy a poďho tam. La Habana leží asi päť-šesť hodín ležérnym tempom od asfaltky, no priblížil nás nákladiak – áno, v Kolumbii sa dá stopovať a nám dvom často ponúknu odvoz náhodní ľudia aj bez stopovania.(Výhoda cestovania v páre.) Do Habany sme prišli okolo piatej, zaparkovali sme u miestneho pracháča (majiteľ obchodu), ktorý nás nechal spať v sieti na terase, požičal nám prikrývky a nechcel od nás nič, len čo sme u neho prepili a prejedli. Ešte aj ryžu na cestu nám pribalili, keď sme odchádzali.

Nasledujúci deň sme zliezli dolu k rieke kúpať sa a počas dňa sa nám prihovorilo viacero ľudí, medzi iným rybár, ktorý nám predal rybu na večeru. Rozprávali nám, ako sa tam voľakedy vraždilo; “no to viete, tu prišli cudzí na motorke a hneď ich zastrelili, okradli a telá hodili do rieky. Ale teraz už je kľud, také už sa tu nedeje.” To sme si vydýchli.

Keďže bol predvianočný čas, zašli sme s dedinčanmi na novenu, spievať kresťanské pesničky a tak. Ale to už je iný bod.

4. Halucinogény

V La Habana bolo okrem násilia aj veľa psilocibínových hríbov. Tu v Kolumbii napočudovanie nikto neje žiadne hríby okrem šampiňónov a tých halucinogénnych, ktoré chodia hľadať najmä turisti. (Ich rajón je však skôr Villa de Leyva.) V 70-tych rokoch bolo v Habane veľa turizmu, chodili sem gringovia, bol tu veľký camping a všetci sa šťastne nahríbovaní kúpali v rieke. Potom prišli osemdesiate roky, násilie a dnes už v La Habane po turistoch neostal ani smeť. Posledou dobou prišla do módy aj Ayahuasca, zmes, ktorej tu hovoria Yagé (čítaj “jahé”) a ktorú mnohí pokladajú za univerzálny všeliek. Hocí Yagé prináša zmenený stav vedomia, pocity lásky a mieru, vízie a stretnutie s bohmi, bytosťami, alebo čím chcete (je pomerne časté stretnúť Matku Zem, tu jej hovoria Pachamama), všeliek to nie je a mnoho “šamanov” sa vezie na tejto vlne ľahkého zárobku bezohľadu na to, či je to pre vás tá pravá cesta. Existujú dokonca festivaly, kde sa masy ľudí opájajú týmto “liekom” – inzerujú to ako spirituálny zážitok, ale skôr si to predstavujem ako raj pre zlodejov, keďže pod vplyvom Yagé všetci zvracajú a následne sa (bezbranní) presúvajú do iných sfér.

5. Kresťanstvo

V Kolumbii sú všetci katolíci. Mnohí chodia ovešaní ružencami a veľa škôl má vlastnú kaplnku, farára a omše. Dokonca aj naše “conjunto” (bytové spoločenstvo) inzeruje na žltom papieri na bráne omšu každú nedeľu o deviatej ráno. Pred Vianocami sa všade objavia betlehemy, v ktorých každý deň pribudne figúrka – Ježiško až na Štedrý deň, samozrejme. Pri týchto betlehemoch sa deväť dní pred Vianocami miestny schádzajú každý večer, spievajú koledy, recitujú modlitby a vysvetľujú deťom, ako to vlastne vtedy v roku nula prebehlo. Táto pesnička sa spieva absolútne vždy a všade:

Takéto stretnutie sa volá “Novena” a vychádza zo španielskej tradície. Wikipéda hovorí, že “novena” môže byť akákoľvek deväťdňová modlitba, tu sa však toto slovo vzťahuje predovšetkým k Vianociam. Ja som bola na niekoľkých novenách v škole, kde som učila a v dedine La Habana, kde miestna teta, ktorá mala problémy s čítaním, hrešila deti vyrušujúce počas modlitby, čo mne osobne pripadalo dosť vtipné. Po novene všetci jedia buňuelos (také šišky) a natilla (čosi ako škoricový puding) a šťastne sa opíjajú.

Na Veľkú noc je tu taktiež priehrštie tradícií – kým jedni súťažia o najkrajšiu sochu svätca (prípadne futbalistu Jamesa) vyrobenú z ovocia, iní lezú na Monserrate (kláštor na kopci v centre Bogoty) kolenačky, bičujú sa a hore vedľa kláštora sa ukrižujú.

6. Vodník a ďalší

Kresťanstvo samozrejme nebráni tomu, aby rybári od rieky Magdalena rozprávali o svojich zážitkoch s vodníkom. “El Mohan” je vysoký muž, ktorý žije v rieke a a stará sa o vodu a ryby. Keď chce niekto rieke ublížiť, vodník vyjde a zabije ho. Vodníci a vodníčky tiež občas sťahujú a topia zlých ľudí. V súčasnosti rieke Magdalena hrozí neblahý osud, chystajú na nej postaviť mnoho vodných elektrární, čím sa likvidujú celé populácie rýb a tým pádom berie obživa aj rybárom. Vodník sa zatiaľ neobjavil.

Okrem takýchto príbehov tu prekvitá aj veštecký a čarodejnícky biznis – každú chvíľu vám niekto strká do ruky letáčiky inzerujúce magické schopnosti toho či onoho “brata z nížin” (hermano llanero). Obvykle ponúkajú liečenie všetkých chorôb, prinavrátenie stratenej lásky (často slovami “tvoj milovaný sa k tebe vráti, ponížený, zviazaný pri tvojich nohách, oddaný a verný na celý život” – otázne je, prečo by niekto chcel niečo také urobiť svojmu “milovanému”, ale o tom potom.), spoluprácu s anjelmi, ale v niektorých prípadoch aj priamo s diablom.

7. Páramo

My, ktorí prichádzame do Kolumbie, spravidla ostávame stáť so sánkou dole ohúrení prírodou. Ja sama som nikdy nebola veľmi prírodný typ, ale tu to inak nejde. Pred odchodom na cesty chcem vyliezť k lagúne v hore Iguaque (koniec koncov, fyzicky na tom už lepšie nebudem), ktorá je neďaleko Villa de Leyva a kde podľa miestnych pôvodných národov (nechcem ich volať miestni Indiáni, lebo toto tu nie je pesnička od Kabátov, že) pramení život. (Hovorí sa tomu “la vagina de Pachamama”. Mám dokonca jedného známeho, ktorý už tam nechodí, pretože je to príliš posvätné miesto.)

Minulý rok v auguste som bola prvý krát v živote v párame, čo je oblasť s obrovským množstvom vody – je tam vysoké množstvo zrážok, hmla, rastú tam machy a rastliny, ktoré zadržiavajú a filtrujú vody ako špongia a ísť tam sa dá jedine v gumákoch. Mali sme šťastie, pretože náš známy tam má dom – “tam” je v tomto prípade páramo Sumapaz, ktoré bolo tiež guerillovou, nadmerne bombardovanou zónou, odkiaľ väčšina ľudí utiekla, takže tam ostalo mnoho prázdnych domov. Esteban sám sa tam vybral po vyše desiatich rokoch, ale ešte si na neho pamätali. Takéto oblasti neradno navštevovať na vlastnú päsť, nás cestou tam stretol jeden pán z dediny, ktorý nás všetkým predstavil a povodil. Páramá sú najväčšie zdroje a čističky vody, takže sú veľmi dôležité, čo si samozrejme mnoho developperov vôbec neuvedomuje, prípadne je im to jedno, lebo zrejme pijú len fľaškový Evian alebo čo.

DSC04251 DSC04255 DSC04272 DSC04276 DSC04282 DSC04297 DSC04308 DSC04315 DSC04338 DSC04341 DSC04354 DSC04398

8. Amazonas

Ale tam som ešte nebola.

Stray story seeker. Hungry hitchhiker. Wannabe polyglot. Aspiring travel writer. Currently bumming around in Turkey. Follow me on my wonderful <3 social media - click on the orange icons below!

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *