Caballeros

Kolumbia je krajina džentlmenov. Občas sa to síce prejavuje tým, že kým stihnem na bicykli prefujazdiť popri kanáli (volá sa Río Bogotá, ale nenechajte sa zmiasť, smrdí ako ten jarok v Šenkviciach, do ktorého továreň na prací prášok roky vylieva odpadovú vodu – a navyše má vybetónované dno. A uprostred trónia gauče a pneumatiky a ktoviečo ešte. Prosím vás, kto sa namáha so starým gaučom, len aby ho dopravil do stredu kanálu?), zapíska, popokrikuje, zamáva, zamľaská či rozkokošene zvýskne bársjakú oplzlosť niečo medzi tri až pätnásť mužov rôzneho veku, ale na druhej strane, aspoň si nepripadám ako špata. Ide o robotníkov, ktorí v čase obeda leňošia na slniečku pred rozostavaným panelákom, obstarožných úchylných cyklistov, ktorým sa v Mexiku hovorí pendejo a tu pirovo, chlapcov v základoškolskom veku užívajúcich si prestávku počas vyučovania v tehlovej škole tam obďaleč, mladých mužov so zubami alebo bez korzujúcich sa popri páchnúcej vode a podobné pikareskné indivíduá. Najväčší úspech mám, keď som natiahnutá v čiernom, nie extrémne úzkom svetri. Nenamaľovaná. (Na Slovensku by sa za mnou nikto ani neobzrel. No, možno dáky ten robotník, lebo veď zadok mám po toľkom bicyklovaní a lezení po kopcoch celkom dobrý.)

Taktiež je kolumbijská spoločnosť riadne machistická. To je síce lahoda, keď ide o to, že kto nosí ťažké tašky, na druhej strane sa ma sústavne niekto pýta, kde pracuje môj “manžel” (aj na pracovnom pohovore, toľká drzosť! a vraj koľko zarába!) a “či je môj manžel prchký”, to keď ma na dedine vyzvú do tanca. Nemyslite si, pozvanie do tanca sa tu neodmieta. Tancujú všetci so všetkými – veková kategória nehrá rolu, dokiaľ vládzete chodiť.

A tu sa dostávame k pointe. Cez víkend sme si vyšli stanovať oďaleč dediny zvanej Arcabuco a podvečer sme kdesi na lazoch zložili batoh v miestnej krčme. Mali tam neuveriteľný jukebox (tu sa to volá rockola – 200 pesos=jedna pesnička), dve drevené lavice a parket. Predávali čipsy, čokoládky, salámu a pivo. (Môžete si domyslieť, čo sme na druhý deň raňajkovali.)

Keďže tu sa priveľa turistov nevidí (a navyše treba byť opatrný kvôli konfliktom medzi guerillou a parakmi), “manžel” sa dal do vysvetľovania, odkiaľ sme prišli a čo my tu tak robíme, pričom rozhadzoval rukami, veľa sa smial a nešetril komplimetami na margo miestnej tierrita. (Je lepšie o sebe čo-to porozprávať, ak si chcete získať dôveru miestnych.) Ja som posedávala a tvárila sa nenápadne – napokon, od ženy sa aj tak neočakáva, že z nej niečo rozumné vypadne. Ja som príliš ľahostajná na to, aby som sa snažila bezúčelne meniť zaužívané normy na dedine a už ma prestalo baviť skákať do reči mužom, ktorí ma ignorujú. Rozosievať moje brilantné nápady len preto, aby ostali nedocenené a o päť minút ich za všeobecného nadšenia zopakoval niekto, kto má v nohaviciach hrču, nie je môj štýl. (No dobre, čítala som poslednou dobou dosť veľa nakrknutých feministických článkov, ale hej! Vám sa to nestáva?)

Prázdne fľaše od piva sa kopili, dvestokorunáčky padali do útrob rockoly, folklórne latino vrešťalo a hopsa-hejsa, veď to poznáte. Tancovala som so všetkými, okrem krčmára, ktorý si strážil kasu; cez pätnásťročného ušatého-zubatého, ktorému som cez markantný prízvuk nerozumela ani slovo a ktorý zapáchal pubertou (pedagógovia vedia, o čom hovorím) až po miestneho fičúra v bielej košeli s obnaženou hruďou, Panenkou Máriou na krku a trčiacim chlpatým nadkokotím. Náhodou, ten bol celkom sympoš. Hádzal komplimenty na spôsob “Daruj mi tvoje oči, vymením za moje” a “Ty si krása sama”. Que tal, blondýny sú tu len prefarbené. Onehdy sa ma v panadérii pýtali, či to mám prirodzenú farbu očí. Né, šak veď vyperoxidované! Vyskúšajte doma.

A teraz k podstate. V Kolumbii môžete pokojne tancovať tutok s dedinčanmi a nehrozí, že sa na vás budú liepať. Nebudú vám šahať na zadok, na prsia, oblizovať krk, obtierať o vás stoporený úd a podobné nonverbálne lichôtky známe z našich bratislavských údenární. Možno na pobreží. Neviem, tam som nebola a toto bola predsalen tierra fría.

Kolumbjský caballero nežne vezme do dlaní vaše jemné rúčky, zachová vzdialenosť nejakých 30 centimetrov a rytmicky si s vami zahopsá jednu pieseň. Keď hudba dohrá, zdvorilo ukloní hlavu a poďakuje sa vám za tanec. O ďalšiu pieseň pravdepodobne požiada starenku sediacu na lavičke, alebo trinásťročnú rozjuchanú dievku v šušťákovej bunde. (Nemyslite si, ja som mala trekové bagandže, upotené vlasy a vetrovku, veď stanovačka.) Rozhodne nehrozí, že vám podupe palce, skôr vás naučí niekoľko nových tanečných krokov.

Aha a nezabudne sa opýtať, či máte prchkého manžela. (Manžel v tom čase s neprítomným úsmevom pije šieste pivo, prípadne vykrúca babičku.)

Ako hladina alkoholu v krvi stúpa (manžel vytiahol ploskačku s vodkou proti chladu a krčmár pol fľaše Aguardiente), neprístojnosti akosi nepribúdajú. Lichôtky áno.

Druhá historka. Onehdy som ráno išla do práce a spadla mi reťaz na bicykli. Môj alumíniový tátoš má totiž skrivené nielen stred zadného kolesa (manzana), ale aj ten kruh, na ktorom je reťaz (cadena) zavesená (centro). Deň predtým sme boli na výlete v dedine Suba, ktorá, ako naznačuje názov, je riadna pahorkatina. F. mi prestavil radenie, aby sa mi ľahšie šlapalo do kopca (nesmejte sa, môj bicykel doma radenie nemá – radiť viem len na aute a na motorke), lenže po plochej diaľnici to v pondelok bolo trochu kontraproduktívne. Ja, blbá, som v polke trasy smelo usúdila, že veď preradím a rýchlejšie dôjdem. No prd. Reťaz spadla (no a čo, len si spomeňte, ako ste vy prvý raz v živote preradili!), zasekla sa do kolesa a ja poďho reťaz popoťahovať. Akurát som sa zababrala od oleja, ktorým som reťaz pred týždňom výdatne pokropila. Ale keďže sme v Južnej Amerike, kde sa mnoho žien dodnes bez akýchkoľvek výčitiek svedomia nechá vydržiavať a nikto to nevníma ako zlatokopectvo, vybrala som sa bez váhania za strážnikom na parkovisku obchodného centra Mazurén.

Troška som sa vyprsila, privypleštila oči (veď som nešla škemrať prvý ráz) a strážnik nechal rampu rampou, vytiahol rukavicu a ťahal reťaz ako dedko repu. Bolo to však málo platné a hoci behom desiatich sekúnd prikvitol ďalší strážnik a ťahali dvaja, neuspeli. Ospravedlnili sa mi (!), poradili najbližšiu cyklodielňu a zaželali mi pekný deň.

O pár metrov ďalej je stanovisko cyklotaxíkov. To sú také tuktuky na ľudský pohon, hoci dnes už bárskto odrbáva a bicykel má elektrický. Išla som sa teda žiaľne presúšať tam. Taxikár pustil všetko z ruky a tiež sa mi pokúšal pomôcť, no reťaz bola tak zaseknutá, že som ozaj musela pešky niekoľko blokov až do cyklodielne, kde mi pán v strednom veku so šrobovákom uvoľnil koleso, nahodil radenie do jedinej pozície, v ktorej vydrží bez padania (vravím, krivé všetko) a potom si odmietol nechať zaplatiť.

Cestou z práce mi reťaz spadla opäť a to dva razy. Prvý mi ju vyslobodil vrátnik a druhý náhodný okolofujazdiaci motorkár.

Domov som dopedálovala takmer na špičkách, ako mi lepilo. Technicky zdatný F. ma najskôr vysmial, vyhrešil, že neviem radiť, lebo veď také ľahké, po príchode domov sám okúsil a zhodnotil, že všetko krivé, nič sa nedá robiť, radením radšej nehýbať. (Aspoň dajaké zadosťučinenie.) A tak mám opäť to, na čo som z domu zvyknutá – bicykel bez radenia.

Aby som to zakončila nejakým tým ponaučením ako od Ezopa, nedávno sa moja bývalá triedna sťažovala, že slovenskí junáci slušnosť zjavne potratili, lebo ani žene s kočíkom rozsypaný nákup pozbierať nepomôžu. Tak viete čo? To sa vám tu nestane. Možno vás nebudú počúvať, ale som si istá, že tunajší vrátnici, strážnici, okoloidúci zvedavci a taxikári vám pomôžu a to bez ohľadu na to, či ste blondýna z Londýna z Bratislavy, alebo bezradná matka.

PS: U nás doma tie macho-stereotypy neplatia, aby ste vedeli, o umývanie riadu, kuchyne a sporáka sa u nás stará F. A nepustiť ma k slovu sa mu tiež ešte nepodarilo. Teraz ma ospravedlňte, idem variť večeru.

Hudobná ukážka, aby ste mali lepšiu predstavu o rockolách:

Slovníček

pendejo (čítaj pendeho), pirovo – (starý) úchyl (edit: pirovo je pôvodne prijímajúci gay)

río – rieka

obrero – robotník

rockola – jukebox

paracos – paramilitars – súkromné armádne zložky, čo radi vražda motorovou pílou

tierrita – zdrobnenina od tierra – zem, zemička, oblasť

panadería – pekáreň

lindura – nádhera

linda – nádherná, krásna, (niekedy aj) milá

tierra fría – “studená zem”, t.j. vyššie položené oblasti, kde je chladnejšie počasie

Aguardiente – pálenka s anízom

manzana – jablko / blok domov v meste / stred zadného kolesa na bicykli

cadena – reťaz

marco – rám (bicykla)

centro – to oné zubaté, čo sa točí, veď si to domyslite

caballero (čítaj “kavajéro”) – džentlmen

Stray story seeker. Hungry hitchhiker. Wannabe polyglot. Aspiring travel writer. Currently bumming around in Turkey.
Follow me on my wonderful <3 social media – click on the orange icons below!

3 Comments

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *