O lietaní

Načnime tému zoširoka. Nikdy som nebola fanúšik ranného vstávania, ale môj kolumbijský zamestnávateľ to všetko zmenil. (Áno, aj ja, trdlo prvej triedy, s bakalárom čudného odboru, som si napokon našla dobrú prácu!) V bežný deň mi zvoní budík o 5:30, ale po polročnom drilovaní sa budím o 15 minút skôr. Si ale nemyslite, vyliezam až o šiestej a beh za školským autobusom je asi jediný šport ktorému sa venujem každodenne. Cez víkend buntoším už o pol ôsmej. (Ak ma poznáte, asi mi to neveríte.)

A tak aj dnes. Nedele Kolumbijčania radi zasväcujú niečomu, čo sa volá “dominguear” – doslova nedeľniť. (Pre nechápavých, toto sloveso označuje aktivity, ktoré sa robievajú v nedeľu. Popojedem.) Bogoťania napríklad v nedeľu (ktorá je pre mnohých pracujúcich jediný voľný deň v týždni) s obľubou chodia na výlety. Prípadne obedovať – tí z centra na sever, tí zo severu do centra a niektorí aj do okolitých dedín, čo na autopiste (autopista=diaľnica, ide stredom mesta) spôsobuje dopravný kolaps.

My sme sa dnes vybrali do Sopo, dediny, ktorá leží asi hodinku ďalej na sever od hlavného mesta. (Cítim sa ako štvrták, čo píše sloh do školy, tak dlho som už nič po slovensky nenapísala.) Nadmorská výška je tam ako v Bogote, ale viete čo, ja už som si zvykla a keď zleziem z hory, je zo mňa superhrdinka, čo beží do kopca! (No, v skutočnosti len menej fučím. A zvykla som si na zimu, takže z tepla mám vyrážku. (Boha ti, zoznam týchto problémov je snáď nevyčerpateľný!)(V Bogote mám ekzém, lebo voda má príliš veľa chlóru a chemikálií.)(Lenže v tierra caliente mám ešte viac ekzém, lebo costeňovia jedia samé vyprážané jedlá. Vyprážajú všetko. O grilovaní sem ešte asi nedorazil chýr. A ten fritovací olej, no viete, čo sa hovorí, že ako často to vymieňajú – asi ako vodu v bazéne. (Akože táto zdravotná vsuvka vás určite zaujímala, ja viem.) Vitajte v zátvorkovom kráľovstve.)

Boli sme dva páriky, takže si to viete predstaviť – bolo to super. Ja ako párik, keď ideme von s jednotlivcom,  vždy myslím na to, že ako sa musí s nami otravovať – asi ako ja bárskedy s inými párikmi, lebo povedzme si to na rovinu, páriky sú nudné. Aj my sme. Chodíme spať so sliepkami a rozprávame sa o účtoch za vodu.Druhý párik je ako my, Kolumbijčan a cudzinka-blondýna, takže sme ako päsť na oko a keby sme sa nerozprávali po španielsky, každý by sa nás snažil ošmeknúť ako bársjakého gringa. (Aj keď sem ešte ten ošmekávací rozmer nedorazil v plnej sile, vôbec to nie je ako v Ázii, kde sa vám snažia predať dve cibule a rajčinu za osem dolárov.)(True story z Vietnamu, bro.)

A tu sa už dostávame k veci – v Sopo sme vylézli na kopec, kde sa robí paragliding. Mali sme so sebou asi len dvesto tisíc pesos, lebo sme predpokladali, že viac než stovku to stáť nebude. Smola. Stálo to sto dvadsať na osobu, ale boha ti, 60 dolárov za 20 minút šmýkania-hojdania sa vzduchom vo výške 3000 metrov nad morom (no dobre, tak len 700m nad jazerom obďaleč a 200 metrov nad miestom vzletu), no nekup to! Naškrabali sme všetky drobné, posledných 5000 nám požičali dobrí ľudia v šore a horsa hejsa do vzduchu. (či čo sa hovorí pri takýchto príležitostiach)

No tak sme si polietali, fakt vám to odporúčam, ale iba ak negrcáte v autobuse. Hoci, ja som jedna z tých, čo sa im zatočí hlava aj keď v buse idú na hajzel a to drsným spôsobom (kolumbijské kľukaté cesty z toho vynechajme), takže ktovie. Žalúdok som mala na vode, ale strachom z výšok rozhodne netrpím, sama som bola prekvapená, že som sa vôbec nebála. Týpek, čo ten padák riadil, tam robí už 15 rokov a zobral ma extra vysoko, stromy z výšky vyzerali ako mach a nízke prelety nad borovicami boli ako z Pána prsteňov.

Vždy som túžila skočiť s padákom (lebo voľný pád), ale toto bolo asi aj lepšie, lebo skočíte za chvíľu, ale paraglidujete si koľko chcete (=koľko zaplatíte, ale tých 20 minút je dosť).

Po spektakulárnom prelete a olovrante sme vyrazili dole z kopca. Keď tu zrazu avšak nastal dramatický zvrat – blondýne z Londýna (naozaj, frajerka nášho kamaráta je odtiaľ) prišlo zle a museli sme spraviť technickú pauzu, uložiť ju popri ceste, zdvihnúť jej nohy, masírovať čemer a podobne. Kultúrny experiment – žiadne z luxusných áut, ktoré šlo okolo, nezastavilo, iba jedno staré otlčené, aby sa opýtali ,či náhodou nepotrebujeme pomoc, doktora, vodu, hocičo. Tí, ktorých sme stopli, vyzerali z okienka so strachom v očiach a ani nás nenechali nič povedať, už sypali dôvody, prečo nás nemôžu zviezť do dediny. Záver: prachatí Kolumbijčania sú špiny. A boja sa nás. (Ale to sme už vedeli, napríklad o majiteľoch školy, kde robím, ani začínať nejdem. Teda tí sa ma neboja, ale špiny to sú prvotriedne.)

Našich kamarátov napokon zviezli ľudia z paraglidingového podniku, ale s veľkou nechuťou. Nás vzápätí naložila usmievavá žena na korbu obrovského auta, neskôr vzala aj ďalších dvoch – update – nie všetci prachatí ľudia sú špiny. (Aj keď chudobní sa k nám vždy správajú priateľskejšie.)

Dole v dedine sme zistili, že tamtí dvaja už sú na ceste – čo bola dosť smola, keďže sme si od nich chceli požičať na autobus. Ale sme sa vynašli – predali sme pár vecí týpkovi na ulici, v autobuse sme si pohodlne sadli, náš pes nikomu neprekážal a ostalo nám aj na tri empanady.

Aj vlk sa nažral, aj koza ostala celá, aj sme sa povozili, aj sme domov došli. Nám sa proste spolu darí.

A čo vaše nedele?

Stray story seeker. Hungry hitchhiker. Wannabe polyglot. Aspiring travel writer. Currently bumming around in Turkey. Follow me on my wonderful <3 social media - click on the orange icons below!

One Comment

  1. Ahoj Karin, aj keď často nekomentujem (a za to si sypem popol na hlavu), vždy sa veľmi teším, keď napíšeš nový článok 🙂 A už dlho žiaden nebol a neverím, že nemáš v hlave milión kolumbijských historiek! Ako hodnotíš po roku tvoj pobyt v Južnej Amerike? Chýba ti niečo zo Slovenka? Čo vravíš na tamojšie jedlo? Si stále rovnako zaľúbená? Vyčnievaš tam so svojimi vlasmi z davu? Milión otázok 😀

    Nooo…tak ja len, aby si vedela, že tu máš verných čitateľov, ktorí sa stále tešia vetám z tvojho pera 🙂

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *